Nie každého zaujíma futbal. Ale aj športoví nefanúšikovia mohli v poslednom čase zachytiť správu, že sa v Belehrade odohralo stretnutie, ktoré skončilo tak klasicky “balkánsky” – provokácie, bitka a predčasné ukončenie stretnutia. Mohli by sme nad tým mávnuť rukou, veď je to stále “len šport” – a je vskutku nanajvýš pravdepodobné, že sa takáto udalosť v medzištátnom futbalovom zápase nestala prvý ani posledný krát. Je však tiež zaujímavé vidieť, akým spoločenským fenoménom na Balkáne futbal je a ako môže vplývať na širšiu spoločenskú atmosféru, resp. tiež na budúci politický vývoj. Povieme si preto na začiatku pár základných faktov na priblíženie celej zábavnej udalosti, a potom sa bližšie zamyslíme nad mimoriadne podnetnými a konštruktívnymi reakciami oboch zúčastnených strán.
Na štadióne Partizanu Belehrad sa v utorok 14. októbra odohrávalo kvalifikačné stretnutie skupiny I na majstrovstvá Európy vo futbale, ktoré sa uskutočnia vo Francúzsku v r. 2016. Srbsko v tomto stretnutí hostilo Albánsko, čo aj povrchným znalcom balkánskej histórie evokuje možný zárodok problémov. Tie sa skutočne objavili už pred stretnutím, keď srbský futbalový zväz odmietol účasť albánskych fanúšikov z Albánska i Kosova na zápase (nakoniec bolo prítomných iba cca 40 albánskych VIP fanúšikov vrátane brata premiéra Ramu, ktorý sa ešte v tomto článku spomenie). Zápas sa pred cca 30.000 srbskými fanúšikmi začal, istá časť divákov vytrvalo skandovala protialbánske heslá, a potom, pár minút pred koncom prvého polčasu za prijateľného stavu 0:0, priletel nad štadión diaľkovo ovládaný “dron” držiaci mapu tzv. Veľkého (alebo etnického) Albánska. Srbský obranca Stefan Mitrović zástavu strhol, následne sa naňho vrhli albánski protihráči, na tých zaútočili fanúšikovia z tribún za pasívneho prizerania sa polície a organizátorov, na ihrisku vznikla mela a rozhodca zápas prerušil. Srbi údajne chceli v zápase pokračovať, Albánci však boli proti a konečným verdiktom bolo jeho definitívne ukončenie. UEFA rozhodne v najbližšom čase (pojednávať o prípade má 23. októbra), čo so zápasom a jeho aktérmi urobí. To je stručný scenár utorkového večera na Humskej ulici v srbskom hlavnom meste.
Ako sa na prípad pozerá srbská strana?
Nuž, za všetko sú vinní iba a len Albánci. Podľa ministra zahr. vecí Srbska Ivicu Dačića (naozaj to nie je ministerka Ivica Dačićová, ako o prípade informovalo niekoľko slovenských médií vrátane SME, kde to už medzičasom opravili) bol celý prípad vopred pripravená a politicky ladená provokácia, ktorej cieľom bolo vrhnúť zlé svetlo na Srbsko, ktoré chce budovať dobrosusedské vzťahy a nemôže niesť zodpovednosť za provokácie Albáncov. Minister Dačić zmienil tiež tlak zo strany niektorých európskych veľvyslanectiev a EÚ samotnej v prospech umožnenia vstupu na štadión albánskym fanúšikom (po prílete do krajiny ich zadržala na letisku srbská polícia). Prezident Tomislav Nikolić vraví, že cieľom provokácie bolo spôsobiť nepokoj v Srbsku a destabilizovať pomery v regióne. Premiér Vučić (sám sa stal na zápase cieľom urážok srbských chuligánov, ktorí ho častovali v Srbsku veľmi obľúbeným výrazom “peder”) očakáva stanovisko EÚ, ktorú pred zápasom upozornil na nekalé úmysly Albáncov. Celkovo je podľa srbskej strany všetko jasné – Albánci spustili nad štadiónom provokáciu, ktorá nemá obdoby (opäť minister Dačić: “ak by Srbi zavesili zástavu Veľkého Srbska v Tirane, prípad by hneď riešila Bezpečnostná rada”) a zaslúži si jasné a verejné odsúdenie.
Bohužiaľ, priebeh zápasu svedčí o tom, že byť Albáncom a prísť hrať futbal do Belehradu (ale v podstate aj do Kragujevca, Nišu či akéhokoľvek iného srbského mesta) nie je práve výhra v lotérii. Skandovanie fanúšikov vrátane vulgarizmov a rôznych viac či menej kreatívnych pokrikov na adresu hráčov súpera a/alebo rozhodcu sú samozrejme očakávaným sprievodným znakom každého vypätejšieho zápasu, otázna je však miera. Keď som bol v r. 1999 (dávno pred vstupom krajín V4 do EÚ) na kvalifikačnom zápase SR – Maďarsko v Bratislave, jeden vskutku nepekný fašistický plagát s lebkou a nápisom “Ungarn, nein danke” fanúšikovia v kotli stiahli na pokyn usporiadateľa a neslávne populárny pokrik “bi Maďara do hlavy” sa ozýval skôr sporadicky. Na belehradskom zápase sa v podstate celý prvý polčas (a zďaleka nie len zo strany pár desiatok chuligánov) ozýval skandovaný pokrik “ubi, zakolji, da Šiptar ne postoji” (a rôzne jeho varianty). Predstavte si plný štadión, ktorý na vás sústredene 40 minút pokrikuje, ako by si predstavoval riešenie vašej ďalšej existencie. Problém futbalového chuligánstva je obecne v Srbsku rozšírenejší, než by sa patrilo. Časť paramilitárnych jednotiek bojujúcich v Chorvátsku a BaH v prvej polovici 90. rokov pochádzala z tvrdých jadier belehradských klubov Crvena zvezda a Partizan, pričom známy srbský kriminálnik a neskorší vodca hnutia Srpska dobrovoljačka garda Željko Ražnatović Arkan bol najskôr líder “delijí” (fanúšikovia belehradskej “zvezdy”) a po vojne vlastníkom pôvodne druholigového klubu FK Obilić. Košickí Rezešovci sú oproti nemu usmrkaní škôlkári – Arkan v sezóne 96/97 “doviedol” Obilić k postupu do prvej ligy a hneď o rok nato ju aj s náskokom 2 bodov pred Crvenou zvezdou vyhral. Na zápasy Obiliću pravidelne chodili Arkanovi niekdajší spolubojovníci, ktorí sa zabávali o.i. mierením pištolí na hráčov súpera, či zamykaním protihráčov do garáže pred zápasom (v tejto knihe je obecne veľa zábavných historiek). Aktuálne medzi srbskými chuligánmi vynikajú podporovatelia belehradského klubu FK Rad, ktorí svorne mlátia aj fanúšikov Partizanu, aj Crvenej zvezdy a ich hlavnou agendou je vyjadrovanie verejného postoja voči gay parádam, či demolovanie štadióna v Novom Pazare. Známou postavou medzi srbskými chuligánmi je Ivan Bogdanov, ktorý sa na zápase Taliansko-Srbsko v r. 2010 v Janove pokúšal prerezať plot oddeľujúci Srbov od talianskych fanúšikov. Zápas začal so štyridsaťminútovým oneskorením a po siedmych minútach bol vzápätí ukončený (následne skontumovaný 3:0 v prospech Talianov); Bogdanov bol zatknutý a v talianskej i srbskej base dohromady strávil cca dva a pol roka. Nuž, a kde bol tento sympatický mladý muž počas inkriminovaného zápasu v utorok?
Správne, na štadióne – a to nielen na tribúne, ale doslova. Srbské bezpečnostné zložky neurobili nič, aby Bogdanovovi spoločne s množstvom ďalších známych chuligánov zabránili v účasti na zápase. Srbská polícia nedopustila prítomnosť albánskych fanúšikov na tribúnach, ale primitívi z radov vlastného národa mali už tradične vystavený bianco šek na výtržnosti. Po incidente s veľkoalbánskou mapou tak mohli títo “fanúšikovia” bez problémov mlátiť albánskych hráčov priamo na trávniku stoličkami. Iste, celá tá mapa a zástava je veľkou provokáciou, ale napadnúť kvôli tomu hráčov na ihrisku za viac menej mlčanlivej asistencie srbskej polície nie je pre organizátora dobrou vizitkou. Bohužiaľ, v Srbsku stále platí, že futbaloví chuligáni, kriminálnici a rôzne bizarné turbofolkové postavičky z TV Pink sa tešia spoločenskému uznaniu, pretože sú čo? – patrioti. Oproti tomu najväčší nepriatelia srbskej spoločnosti sú podľa mladých srbských gymnazistov homosexuáli (predbehli dokonca aj veľkých rivalov Albáncov).
Je to teda tak, že Albánci sú neviniatka, Srbi najväčší nacionalisti a máme tu krásny (a na Balkáne veľmi častý) príklad čierno-bieleho uvažovania? Isteže nie.
Albánska kritika srbských organizátorov začína pri nepovolení účasti albánskych fanúšikov na zápase. Srbský futbalový zväz požadoval od albánskeho partnera zoznam všetkých Albáncov so vstupenkami na zápas vrátane ich osobných údajov, čo Albánci odmietli. Dôsledkom bol už vyššie spomenutý zákaz vstupu na štadión. Je pravdou, že srbská požiadavka ide nad rámec bežných štandardov, na strane druhej organizátor jednoducho nemôže ignorovať bezpečnostné riziká, tváriť sa, akoby išlo o zápas medzi Račou a Devínskou novou vsou a len tak povoliť nekontrolovaný príjazd albánskych fanúšikov do Belehradu. Po prvé, Albánci majú tiež svojich chuligánov, čo radi pália cudzie zástavy. Po druhé, tento zápas jednoducho je mimoriadne rizikový a je povinnosťou organizátora prispôsobiť tomu bezpečnostné opatrenia. Ak by do Belehradu prišli masy Albáncov (vrátane kosovských), mohli by sme sa dočkať opakovaniu scenára zo zápasu Dinamo – Crvena zvezda v máji 1990, ktorý bol istou predohrou k nadchádzajúcej občianskej vojne.
Veľké Albánsko je politickým konceptom zasadzujúcim sa za zjednotenie všetkých oblastí na Balkáne obývaných etnickými Albáncami. Na tejto milej mapke tak vidíme, že Veľkému Albánsku by pripadla nezanedbateľná časť Čiernej Hory, Kosovo, polovica Macedónska, južné Srbsko a severné Grécko. Albánci pritom názov “Veľké Albánsko” odmietajú, prikláňajú sa k výrazu “etnické Albánsko” a argumentujú, že ide o legitímny cieľ zjednotenia príslušníkov svojho národa v spoločnom národnom štáte. Je pritom úplne jedno, či túto ideu nazývame veľkou, etnickou, alebo rovno šovinistickou, v každom prípade – presne tak, ako Veľké Srbsko – neberie absolútne do úvahy nielen existenciu legitímnych štátnych hraníc, ale ani prítomnosť príslušníkov iných (slovanských) národov na predmetnom území. V častiach navrhovaného etnického Albánska dokonca Albánci ani netvoria väčšinu. Albánska argumentácia ďalej odkazuje na londýnsku konferenciu z r. 1912-13, kde sa rozhodlo o vytvorení nezávislého Albánska v (približne) dnešných hraniciach, čo zároveň viedlo k ponechaniu významnej časti albánskeho etnika na území okolitých (nepriateľsky naladených) štátov. Toto bol podľa albánskej historiografie nelegitímny akt, pritom sa však už zabúda, že albánske obyvateľstvo bolo viac menej homogénne práve na území dnešného Albánska – v okolitých oblastiach žilo pomiešané s inými etnickými skupinami. Ak by sa jeho územie rozšírilo, namietali by podobne Gréci, Srbi či Čiernohorci, že sa ocitli na území susedného (tiež nepriateľského) štátu.
Zástancovia Veľkého-čohokoľvek vedia byť pritom mimoriadne kreatívni – táto mapka Veľkej Čiernej Hory napr. zahŕňa pre istotu hneď celé severné Taliansko a časť Francúzska (!), ale keďže o veci píše Kurir, oproti ktorému je aj Nový čas seriózne médium, asi to nebude úplne vážne myslená správa.
Ak by sme ale aj hneď akceptovali, že Veľké Albánsko je legitímnym konceptom (a má od neho presne tak ďaleko, ako Šešeljova línia Karlobag-Ogulin-Karlovac-Virovitica), jeho propagátori absolútne neberú do úvahy provokatívnosť a emócie, ktoré tento koncept vyvoláva (nielen) v Srbsku. Vyhlásenie Albánskeho futbalového zväzu, že išlo o jediný možný akt zobrazenia národných symbolov v krajne nepriateľskom prostredí, je mimoriadne hlúpe. Samozrejme, albánski (a kosovskí) politici odmietli akúkoľvek sebareflexiu spojenú s neprijateľnosťou takéhoto symbolu, a obvinili Srbsko z “barbarského a zbabelého činu” (kosovský ešte-stále-premiér Thaçi), či “neschopnosti odsúdiť akty násilia a nenávisti, ktoré boli otvorene prejavené voči albánskym národným symbolom” (albánsky minister zahr. vecí Bushati). V albánskych médiách sa opakovane objavujú spiatočnícke reakcie, kde sa zdôrazňuje nedotknuteľnosť národných symbolov a nutnosť ich ochrany za každú cenu, “obzvlášť pred Srbmi”. Presne toto urobili albánski hráči, keď sa po strhnutí zástavy vrhli na Mitrovića. Ak by ho nechali zástavu odovzdať organizátorom, k ďalšej eskalácii napätia by nemuselo dôjsť. Twitter albánskych a kosovských politikov je plný kritiky Srbov, zatiaľ čo kritické zamyslenie sa nad vyvesením Veľkého Albánska v Belehrade je asi také, ako sebareflexia sedemročného decka, ktoré lupou páli na záhrade chrobáky. Čo sa ale dá čakať od prostredia, kde aj relatívne rozumne pôsobiaci ministri v krajine, ktorá sa označuje ako multikultúrna, hrdo vyvesia na twitter odkaz “NATO, just do it.”
Nikto vlastne nevie, kto dron s veľkoalbánskou symbolikou nad štadión spustil. Verzia, podľa ktorej to mal byť brat albánskeho premiéra Olsi Rama z VIP lóže, sa zatiaľ nepotvrdila a vyhlásenia, podľa ktorých u neho našli diaľkové ovládanie, ostávajú nepodložené. Objavili sa už i podozrenia, že celý incident pripravili v skutočnosti srbskí radikálni nacionalisti s cieľom poškodiť normalizačný proces s Kosovom a pribrzdiť cestu Srbska do EÚ – teória je však v rovine čistých dohadov a neexistujú pre ňu žiadne dôkazy. Koniec koncov, konšpiráciam sa nemožno čudovať – najnovšie obvinil kosovský minister vnútra Rexhepi mníchov z Dečanského kláštora, že grafiti na jeho múroch oslavujúce ISIS si napísali sami. Albánsky premiér Rama, ktorý má navštíviť 22. októbra Belehrad po 68 rokoch, hádam nakoniec návštevu neodvolá – jej zrušenie , ku ktorému vyzval už napr. starosta Prištiny S. Ahmeti, by bolo víťazstvom nacionalistov na oboch stranách. Stačilo by pritom, aby sa Albánci ospravedlnili za provokatívnu mapu, Srbi za správanie svojich fanúšikov, a bol by pokoj. Šancu prejaviť sa ako skutočný líder však zatiaľ nevyužil nikto.
